Rzeczpospolitana trip

Pôvodne som sem chcel napísať, že na poľský stopársky trip ma primäl ten iránsky bradatý chuj, čo spochybňuje holokaust. Ale v rámci politickej korektnosti sa sem skôr hodí výraz „starý ujo“. Ak by ste nevedeli, tento synonymný eufemizmus do nášho jazyka zaviedol iný (fúzatý) chuj – ex generálny prokurátor a tiež ex námestník predsedu gerontologického funclubu istej politickej strany, ktorá nám tu teraz spolu s ďalšími chujovskými národno-socialistickými partajami gavernuje krajinu.

Ale zachovajme aspoň akú takú koherenciu tohto cestovateľského riportu...

Môj stopársky kámoš, s ktorým som v 19tich strávil jeden deň v Amsterdame a ďalšie tri dni u jedného pedofilného Nemca, ma nahovoril na 6 dňový trip do Poľska. Tou ich szuszlaninou spíkuje na priemerného dolnozemského Slováka (made in Nitra) vcelku nadpiemerne, takže minimálne jazykovej bariéry sa netrebalo báť. Iný kámoš – Poliak bývajúci dva kilometre od Krakowa – nám zas prisľúbil nocľah vo svojom rodičovskom trojposchodovom multi-family-house. No a jedna v Tarnowe bývajúca sympatická dzievczina z hospitality clubu nás pozvala na koncert poľských Cardigans (volá sa to HEY).

Celý trip sme začali okolo druhej hodiny poobede v trenčianskej krčme s výhľadom na rúcajúci sa hradný žulový masív. Z výpadovky za mestom sme sa odstopovali až do EXslotova a z Exslotova vlakom do Popradu (z Exslotova sa na Tatry celkovo blbo stopuje, navyše lialo jak z lavóra a naše prezieravé krátkorukávové outfity javili vysoké známky nízkej vodeodolnosti). Keďže už bola tma jak v hore, ďalej na severovýchod opäť vlakom. Najlepšie bolo, že kamoš si v Trenčíne zabudol vytlačenú google mapu a na tej obrázkovej, ktorú sme si odfotili na popradskej vlakovej stanici, okrem drevených kostolíkov a lesných cestičiek boli už len zelené stromčeky a modré potôčiky. Úroveň tunajších user-unfriendly turistických služieb fakt na úrovni. Byť tak dolnouhorský turista, otočím sa v tej chvíli na opätkoch a hajde späť na Balatón...

Okolo jedenástej večer sme skončili v nejakej dedinke neďaleko Starej ľubovne. Ručiace podtatranské medvede a všelijaká iná lesná háveď navodili príjemnú hororovú atmosféru; stan sme si rozložili niekde v polmetrovej tráve za dedinou. Už som skoro aj zabudol, aké je to spať pod polyesterovou plachtou. Rýchlo som si spomenul – strašidelné :) A keďže okrem sviečkového kahanca sme po ruke nemali nijaký iný svetelný zdroj, nielenže sme v tom stane prd videli, ale ráno som celý batoh pol hodiny zbavoval impregnačného voskového povrchu. Okrem lesnej hávede boli vďačnými audiálnymi podnetmi aj neďaleká cesta tretej triedy a – ako sme si všimli až niekedy nadránom – aj desať metrov od našich hláv vzdialená elektrifikovaná železničná trať.

„Vasil vstávaj!“

„Palo?! Čo je?!“

„Počujem traktor!“

„Kde?“

„Ide k nám!“

„To je vlak do piči.“

Asi tak.

Do Tarnowa sme sa dostopovali už niekedy okolo obeda. O pár hodín sme už chatovali s našou poľskou hostiteľkou, fakt milou babou.

Haluz č. 1: poznala prašivú anglickú desaťtisícovú dedinu s názvom Halstead.

Haluz č. 2: poznala moju sestru, ktorá býva v prašivej desaťtisícovej dedine s názvom Halstead.

Zemeguľa je plochá vodorovná doska a naše životy sú poprepájané sťaby kryštalická mriežka atómu uhlíka (teraz fakt neviem, či to povedal nejaký filozof, alebo som si to práve vymyslel).

Ináč poľská populárna hudba na tom nie je o nič lepšie ako slovenská: Kapela HEJ (čítaj CHEJ) bola niečo medzi I.M.T. smile, No name a povedzme... Pearl Jamom. Žiadna tragédia, ale ku kvalitnému hudobnému zážitku tiež pomerne dluga droga (dlhá cesta; pozn. prekl.). Za dvadsať zlotých povedzme že tak akurát.

Najviac som sa ale celý čas tešil na Krakow – údajne najkrajšie poľské mesto s najväčším námestím v strednej Európe a asi najčudesnejším hradom na svete (Wawel). Tá fusion stredoveká stavba teda fakt nemala chybu. Všetky možné starodávne slohy zmiešané dokopy: zelená skorodovaná medená kopula vedľa klasickej kostolnej veže, tehlový obklad stien sťaby holandský vidiek, paráda. A samozrejme mrte vyškerených japonských turistov – bratislavská klasika.

Keď som ale uvidel tie astrologické ceny tunajších lágerov, zmrzol mi užasnutý úsmev na oboch perách. 6 zlotých (SK=x10) na okraji Krakowa, na námestí pokojne aj 10 (!). Tomu hovorím európska deregulovaná sociálna cenotvorba. Stavím sa o 1000 poľských grošov, že ak by tá naša národno-socialistická vláda pristúpila k implementácii podobných spotrebných daní na pivo, do niekoľkých hodín je po všetkých dedinách pod 3000 obyvateľov vyhlásený výnimočný stav. Ak mám byť ale úprimný, Fico-Nefico, asi by som dal nakoniec predsalen prednosť tomu dvadsaťkorunovému pivnému status quo (v Nitre 25).

Dôkaz, že tento blog ide s dobou (krakowský spontánny videoklip, v pozadí Wisla):

Po troch dňoch nepretržitých párty organizovaných našim poľským kamošom sme sa konečne dotrepali do Osvienčimu.

Tramtarará, dostávam sa k pointe:

Iránskemu bradatému chujovi odkazujem, že ak si tých zopár miliónov zavraždených židov Poliaci len tak zo srandy vymysleli, ten špás ich musel vyjsť pomerne draho. Nehovoriac o tom, že osvienčimský a brezinský architekt, ktorý to celé vyhútal, mal sakramentsky originálny zmysel pre humor. Postaviť gigantický tehlový kolos vie možno každý, ale aby sa niekto piplal ešte aj s detailmi ako je samopalmi prešpacírovaný múr na popravy alebo elektrifikovaný ostnatý dôt – to už chce tzv. tolkienovskú dávku fantázie.

Poslednú poľskú noc sme strávili v Osvienčime približne kilometer od koncentráku. Keď budem veľký a bohatý, pozvem uja Ahmadínedžáda na stopa a vylejem mu ten rozpálený kahancový vosk rovno na tú jeho hustú perzskú bradu. A keďže sa bude musieť následne oholiť, prestanem mu hovoriť bradatý chuj. Vystačím si aj s obyčajným starým chujom.

Czesz.