Editorské zásahy mi už od gymnaziálnych čias liezli na nervy. Editor je človek, ktorý si myslí, že váš text by vedel napísať lepšie ako vy - akurát sa mu nechce. Editor nekompromisne przní vaše ekvilibristické saltá a rozpletá vaše sémantické slučky. Editor škrtá, škriabe a štípe.
Macedónska story vyzerala fakt inak (fakt lepšie :). Ale srať na to, aj tak je to [onr]. Hádam budú aj [mani].
pondelok, 28. apríla 2008
pondelok, 14. apríla 2008
Joyful news
Mám nový džob (juch).
Ako by povedal nebohý Walter Disney, nie je to žiadny DreamWork, ale ako hovorí Miki Dz., "výhybka je prehodená". Hlavne už žiadne makro-eko-drísty. Pocit kingovstva umocňuje aj fakt, že konkurzného maratónu sa zúčastnilo cca 50 pretekárov, pričom do cieľa dobehol len jeden. Juch.
A v hubárskom arciklerikálnom plátku mi vyjdu dve balkánske reportáže.
What a joyful day ;)
Ako by povedal nebohý Walter Disney, nie je to žiadny DreamWork, ale ako hovorí Miki Dz., "výhybka je prehodená". Hlavne už žiadne makro-eko-drísty. Pocit kingovstva umocňuje aj fakt, že konkurzného maratónu sa zúčastnilo cca 50 pretekárov, pričom do cieľa dobehol len jeden. Juch.
A v hubárskom arciklerikálnom plátku mi vyjdu dve balkánske reportáže.
What a joyful day ;)
štvrtok, 3. apríla 2008
Success story
Bol som na interview (psst). Úlohu seriózneho komunikanta so schopnosťou pregnantne odpovedať na jebnuté otázky nezvládam.
Prečo chcete pracovať práve v ---píp---? Čím môžete byť prínosom pre náš ---píp---? Kde presne si viete predstaviť svoje uplatnenie v ---píp---? Píííp, píííp, krivka na elektrokardiograme sa vychyľuje nad povolenú normu. Infarkt sa nekoná, tenzia sa uvoľňuje postupne, začínam byť (akože)žoviálny...
- Ako si predstavujete svoje platové ohodnotenie?
- To závisí od toho, či ma bude táto práca baviť.
- A konkrétna cifra?
- Približne xxxxx.
- V hrubom alebo v čistom?
- Ak ma to bude baviť tak v hrubom, v opačnom prípade v čistom.
- Požadujete aj iné benefity okrem platu?
- Stravné lístky by sa mi celkom hodili. Dosť často bývam hladný.
- Stravné lístky, samozrejme, zamestnancom poskytujeme.
- Aj firemné auto by sa hodilo, keď už sa pýtate.
- A vodičák máte?
- Nemám.
- Tak načo vám bude firemné auto?
- Budem sa naňho hrdo dívať z okna ako parkuje pred vašou redakciou...
Samozrejme, že ma nevzali. Ďalšie neúspechy už asi neunesiem. Takto som si svoje uplatnenie na tejto skur**nej zemeguli nepredstavoval.
Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob.Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob.
Prečo chcete pracovať práve v ---píp---? Čím môžete byť prínosom pre náš ---píp---? Kde presne si viete predstaviť svoje uplatnenie v ---píp---? Píííp, píííp, krivka na elektrokardiograme sa vychyľuje nad povolenú normu. Infarkt sa nekoná, tenzia sa uvoľňuje postupne, začínam byť (akože)žoviálny...
- Ako si predstavujete svoje platové ohodnotenie?
- To závisí od toho, či ma bude táto práca baviť.
- A konkrétna cifra?
- Približne xxxxx.
- V hrubom alebo v čistom?
- Ak ma to bude baviť tak v hrubom, v opačnom prípade v čistom.
- Požadujete aj iné benefity okrem platu?
- Stravné lístky by sa mi celkom hodili. Dosť často bývam hladný.
- Stravné lístky, samozrejme, zamestnancom poskytujeme.
- Aj firemné auto by sa hodilo, keď už sa pýtate.
- A vodičák máte?
- Nemám.
- Tak načo vám bude firemné auto?
- Budem sa naňho hrdo dívať z okna ako parkuje pred vašou redakciou...
Samozrejme, že ma nevzali. Ďalšie neúspechy už asi neunesiem. Takto som si svoje uplatnenie na tejto skur**nej zemeguli nepredstavoval.
Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob.Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob.
pondelok, 31. marca 2008
štvrtok, 27. marca 2008
Herec
Cimi, ja som tušil, že tá tvoja osemročná hra na oportunistického prospechára bola falošná jak Ficovo obočie. Ale dobre si to hral :)
Držíme ti nechty!
Držíme ti nechty!
utorok, 18. marca 2008
Pop. Star.
Konečne som si zaobstaral nový subjektív. Latinsko-americké škrabance na starom seťáku boli už dávnejšie estetickou prekážkou v tvorbe krajších photo-mhomentov. Pred tým tlstým indiánom čo mi pred aparátom baštrngoval mačetou som síce zdrhol, EF 18-50 mm však pri zoznámení s priľahlým atniguejským domčekom prišiel o svoj panenský vyleštený povrch. Odvtedy sa mi na každom záberi objavujú konštantné fľaky veľkosti bonparu, občas pripomínajú hordy lietajúcich ufónov.
Svoj novučičký Canon EF 50mm 1.8 II som sa rozhodol opáčiť na koncerte v nitrianskej Starej Pekoške, mieste kde prišlo k prvej masovej vražde niekoľkých miliónov (mld.) mojich mozgových buniek (+ 19.12.1999).
O kapele Peoples som predtým ani netušil, ich profil na majspejsi však naznačoval, že to síce nebude žiadna alternative-hyper-trooper-super-music, ale taký strašný pop zase tiež nie. Indie je in (a die je die, ako sa hovorí).
Koncert sa ešte nezačal, páni postbuertálni muzikanti však už začali rozkladať svoj vyleštený vercajg, vytiahol som teda aparát.
Záber na bubeníka. Cvak, dodrbaná expozícia. Nasadenie externého blesku. Cvak, oslepené bubeníkove oči. Dva kroky bližšie k objektu. Cvak, externý blesk odrazený od bubeníkovej činely, drb, moje oslepené oči.
"Čau Palo!" skríkne na mňa zrazu môj fotoobjekt.
What d fuck? Čo ti šlape? Odkiaľ ma poznáš?
"Ešte hrávaš?!"
Kontrolka v expozimetri sa mi zapla o 1/125 sekundy, clona sa otvorila na maximum. Inzerát v avíze, tri mesiace skúšania v bratislavskej garáži, textárske začiatky, harmonické pokusy, melodické prešľapy, pokrútené bluesové sóla, plánovanie koncertu, reálne zhodnotenie muzikantských kvalít mojich spolukapelníkov, arivederči páni, toto ma nebaví, naučte sa hrať...
Kurva a mohol som byť Coca-Cola Popstar.
Svoj novučičký Canon EF 50mm 1.8 II som sa rozhodol opáčiť na koncerte v nitrianskej Starej Pekoške, mieste kde prišlo k prvej masovej vražde niekoľkých miliónov (mld.) mojich mozgových buniek (+ 19.12.1999).
O kapele Peoples som predtým ani netušil, ich profil na majspejsi však naznačoval, že to síce nebude žiadna alternative-hyper-trooper-super-music, ale taký strašný pop zase tiež nie. Indie je in (a die je die, ako sa hovorí).
Koncert sa ešte nezačal, páni postbuertálni muzikanti však už začali rozkladať svoj vyleštený vercajg, vytiahol som teda aparát.
Záber na bubeníka. Cvak, dodrbaná expozícia. Nasadenie externého blesku. Cvak, oslepené bubeníkove oči. Dva kroky bližšie k objektu. Cvak, externý blesk odrazený od bubeníkovej činely, drb, moje oslepené oči.
"Čau Palo!" skríkne na mňa zrazu môj fotoobjekt.
What d fuck? Čo ti šlape? Odkiaľ ma poznáš?
"Ešte hrávaš?!"
Kontrolka v expozimetri sa mi zapla o 1/125 sekundy, clona sa otvorila na maximum. Inzerát v avíze, tri mesiace skúšania v bratislavskej garáži, textárske začiatky, harmonické pokusy, melodické prešľapy, pokrútené bluesové sóla, plánovanie koncertu, reálne zhodnotenie muzikantských kvalít mojich spolukapelníkov, arivederči páni, toto ma nebaví, naučte sa hrať...
Kurva a mohol som byť Coca-Cola Popstar.
utorok, 11. marca 2008
Atarin príbeh...
Kamoška zo San Pedra La Laguna, Izraelčanka Atara, mi poslala svoj smutný jeruzalemský príbeh. Ako hovorí ex- môjho ex-spoluziaka (Miriam K.), "Posúďte sami":
Link na to, čo sa stalo je tu
-------------------
Inspired by my friend S., who wrote an email after a hardship, I decided to write too and share my thoughts and feeling of the past weekend.
Thursday started as a great day. Taking advantage of the first heat wave, I skipped a long day of school and despite my cold went to a beautiful hike in the Judean desert near the Dead Sea. When we returned to Jerusalem cold and tiered, we thought that dinner would be the perfect ending for such a fun day. I almost didn't join them, I was exhausted from the long hike and wanted to stay home. In the last minute I changed my mind and decided to join. At 20:20, just a few minutes before that attack took place, they came to pick me up and we left.
Shortly after arriving to the restaurant my brother in law called and asked if I'm OK. "Why shouldn't I be" I asked? He then told me that there were shooting at Merkaz and there was a Pigua there. Merkaz Harav is the next door building from my house, and on a normal Shabbat I would open the window of my bed room and hear the prayers from bed. This time the noise coming out of Merkaz was noise of the gun shots. The rest of the evening was kind of surreal; sitting in a nice restaurant with friends (my sister joined later) and consistently answering calls and saying, "I'm OK" and hearing updates of the situation. We returned late that night and found the street closed and loads of people, police, ambulances and reporters near the house. At our parking there were ten ambulances waiting and eight more came to pick up the bodies. The cowed was there for at least a few more hours.
The morning was very different- quite, the normally busy street was almost car-less and it seemed that no one was talking. Merkaz was preparing itself for 8 funerals. I didn't know the guys killed, but can't stop thinking that I must have seen them walking down the street, passing near my house, maybe standing on the same line in the Makolet. I don't know them but I know of them.
Friday night shull was full! Many many people came to pray and show their support. Kabbalat Shabbat (my favorite Tfila) had a more intense meaning. I cried and saw that I was not they only one with tears in her eyes. The literary, were the shooting had took place only less than a day before, was locked. I and a few more people were looking at the door that had over 20 built-holes and the floor that had remains of blood spots.
It is not rare that I go to Merkaz on Shabbat. It is less than two minutes walk from my house and offers and nice Tfila and atmosphere. I don't know the kids killed but I know of their kind- the people that attend Merkaz; they are simple, not pretentious and serve Hashem with no doubts or questions. They are willing to help any time and the shull is constantly full of ads that contain some kind of Tzdaka Project. Sometime they put a petty cash near an ad and people put in coins as they pass by. No one would ever think of taking that money for a different cause.
It is so sad that that a terror attack happens in the heart of Jerusalem, less than two minutes from my house. It is even sadder that the price paid is so high. Life will go on, it always does. And those people that have had hardships before life will go on too. For me, in order to feel that life hasn't gone on just yet, it was important for me to stop for a second to express myself and share with you my thoughts and feelings. Thank you for listening and I hope that next time you hear from me it will be only good news.
Shavuah tov
Atara
Link na to, čo sa stalo je tu
-------------------
Inspired by my friend S., who wrote an email after a hardship, I decided to write too and share my thoughts and feeling of the past weekend.
Thursday started as a great day. Taking advantage of the first heat wave, I skipped a long day of school and despite my cold went to a beautiful hike in the Judean desert near the Dead Sea. When we returned to Jerusalem cold and tiered, we thought that dinner would be the perfect ending for such a fun day. I almost didn't join them, I was exhausted from the long hike and wanted to stay home. In the last minute I changed my mind and decided to join. At 20:20, just a few minutes before that attack took place, they came to pick me up and we left.
Shortly after arriving to the restaurant my brother in law called and asked if I'm OK. "Why shouldn't I be" I asked? He then told me that there were shooting at Merkaz and there was a Pigua there. Merkaz Harav is the next door building from my house, and on a normal Shabbat I would open the window of my bed room and hear the prayers from bed. This time the noise coming out of Merkaz was noise of the gun shots. The rest of the evening was kind of surreal; sitting in a nice restaurant with friends (my sister joined later) and consistently answering calls and saying, "I'm OK" and hearing updates of the situation. We returned late that night and found the street closed and loads of people, police, ambulances and reporters near the house. At our parking there were ten ambulances waiting and eight more came to pick up the bodies. The cowed was there for at least a few more hours.
The morning was very different- quite, the normally busy street was almost car-less and it seemed that no one was talking. Merkaz was preparing itself for 8 funerals. I didn't know the guys killed, but can't stop thinking that I must have seen them walking down the street, passing near my house, maybe standing on the same line in the Makolet. I don't know them but I know of them.
Friday night shull was full! Many many people came to pray and show their support. Kabbalat Shabbat (my favorite Tfila) had a more intense meaning. I cried and saw that I was not they only one with tears in her eyes. The literary, were the shooting had took place only less than a day before, was locked. I and a few more people were looking at the door that had over 20 built-holes and the floor that had remains of blood spots.
It is not rare that I go to Merkaz on Shabbat. It is less than two minutes walk from my house and offers and nice Tfila and atmosphere. I don't know the kids killed but I know of their kind- the people that attend Merkaz; they are simple, not pretentious and serve Hashem with no doubts or questions. They are willing to help any time and the shull is constantly full of ads that contain some kind of Tzdaka Project. Sometime they put a petty cash near an ad and people put in coins as they pass by. No one would ever think of taking that money for a different cause.
It is so sad that that a terror attack happens in the heart of Jerusalem, less than two minutes from my house. It is even sadder that the price paid is so high. Life will go on, it always does. And those people that have had hardships before life will go on too. For me, in order to feel that life hasn't gone on just yet, it was important for me to stop for a second to express myself and share with you my thoughts and feelings. Thank you for listening and I hope that next time you hear from me it will be only good news.
Shavuah tov
Atara
pondelok, 18. februára 2008
streda, 23. januára 2008
Vietor v kopytách
Milý môj ctihodný blouk,
sral som na teba dlhšie ako bolo slušné a pekné a dovoľ, aby som ti to vynahradil. Definitívne som sa zmieril s tým, že tvoj visitors rank nikdy nedosiahne takzvané baťovské cifry, ako tuná tvoj kolega. Odteraz budeš preto slúžiť šľachetnejším cieľom. No pop, pure rock’n roll!
Pred časom som na tomto mieste sľúbil dokončenie balkánskej story spred niekoľkých mesiacov. Veci sa ale nakoniec vyvinuli tak, že časť z nej bude k dispozícii len v stánkoch PNS. Aby sme neklábosili dvakrát o tom istom, rozhodol som sa nezverejňovať v tomto kyberpriestore svoje ďalšie coupyrajtom chránené nespútané zážitky. Tridsaťsedem korún vás nezabije :)
disclaimer: Presný dátum publikovania nie je známy, preto si arciklerikálny hubársky magazín bude treba kupovať pravidelne, resp. pre šetrnejších z vás je tu k dispozícii arciklerikálna webová stránka hubárskeho magazínu. Esemesky posielajte na známe číslo, ktoré je na požiadanie k dispozícii v redakcii tohto blouku.
Udalosti posledných týždňov a mesiacov mali pomerne prudký vietor v kopytách. Začnem niekde v strede: Džekpot zo štátnej lotérie mi zase vyfúkol nejaký zasraný sráč, takže hacienda v latino-amerike sa nekoná, ergo trebalo narýchlo vymyslieť plán Bé. Jeho príprava trvala aj s cestou do banky hodinu a pol. Podotýkam, že do banky som išiel pešo.
Plán Bé spočíval v oddrbaní sa do mokrého časového pásma GMT+0, konkrétne do štvrti Watham Woods. Perspektíva oddrbania spočívala v státí za barom a nalievania lágerov do papúľ ožratých londýnskych štamgastov. Rezervácia letenky cez írsky lowcost trvala aj s cestou k počítaču päť minút a stála aj s plánovanou cestou na bratislavský plátený hangár cca 50 britských paundov.
Pravidelné patetické okienko: Osud mi však pár dní pred odletom nadelil iné karty. Namiesto guľovej sedmičky som si vytiahol pikovú dámu...
Sedel som v írskom bare na rohu zasneženej Nitry, popíjal druhé varené víno večera a ešte stále som nebol pobalený. Zabudol som si kúpiť novú zubnú kefku, kde do riti zajtra v Londýne kúpim podvečer nejakú kefku?! Okrem zubnej kefky som rozmýšľal aj nad tou vtipnou charizmatickou blondínou oproti, s ktorou sa nám len pred pár desiatkami chvíľ skrížili cesty na taxikárskom parkovisku.
Aby som to skrátil: Ranný expres do hlavnej Bratislavy som, pochopiteľne, nestihol. Londýnske puby tak prišli o bývalého najrýchlejšieho Eastern-European-barmana v Dubline IV a jedna britská drogéria prišla o obrat jednej libry z jednej nezakúpenej zubnej kefky. Naopak, írsky lowcost ušetril niekoľko litrov drahej leteckej nafty, aj keď moja ctihodná 70-kilová riť zase až tak veľa fosílnych palív nespotrebuje (schudol som).
Džob v škaredej Bratislave sa nakoniec našiel, aj keď, pravdupovediac, kreativita je za barom povedzme o 30 percent HDP vyššia. Ak by sa pani učiteľka Miková dozvedela, že „John Pabelito Nash“ z oktávy Bé trpiaci pokročilým štádiom chronickej dyskalkulie skončil v ekonomickej sekcii jedného spravodajského webu, jej infarktu by nezabránil ani legendárny profesor Bodner z viedenskej traumatológie. Rozdiel medzi ekonomickou sekciou spravodajského webu a nervami nabitou hodinou matematiky je ale v tom, že v ekonomickej sekcii spravodajského webu je dovolené pomáhať si solárnou kalkulačkou. Keď vám ale nejaký záškodník vypne v redakcii svetlá, ste nahratí a celý ekonomický web je out of service. Po výplate šetrím na klasickú batériovú, nech aj globálne otepleného mierotvorcu Ala Góra roztrhne Nobelov dynamit.
Nabudúce o tom, kam rozhodne nezobrať čerstvú frajerku na rande. Očná komora v spolupráci s Asociáciou slovenských filmových kritikov upozorňuje: Pri výbere filmu čítajte aj malé písmená pod veľkým obrázkom. Stará mama zachraňujúca život svojho vnúčika masturbáciou v londýnskom Soho? Slovenská kinematografia na tom, nakoniec, nebude až tak zle.
sral som na teba dlhšie ako bolo slušné a pekné a dovoľ, aby som ti to vynahradil. Definitívne som sa zmieril s tým, že tvoj visitors rank nikdy nedosiahne takzvané baťovské cifry, ako tuná tvoj kolega. Odteraz budeš preto slúžiť šľachetnejším cieľom. No pop, pure rock’n roll!
Pred časom som na tomto mieste sľúbil dokončenie balkánskej story spred niekoľkých mesiacov. Veci sa ale nakoniec vyvinuli tak, že časť z nej bude k dispozícii len v stánkoch PNS. Aby sme neklábosili dvakrát o tom istom, rozhodol som sa nezverejňovať v tomto kyberpriestore svoje ďalšie coupyrajtom chránené nespútané zážitky. Tridsaťsedem korún vás nezabije :)
disclaimer: Presný dátum publikovania nie je známy, preto si arciklerikálny hubársky magazín bude treba kupovať pravidelne, resp. pre šetrnejších z vás je tu k dispozícii arciklerikálna webová stránka hubárskeho magazínu. Esemesky posielajte na známe číslo, ktoré je na požiadanie k dispozícii v redakcii tohto blouku.
Udalosti posledných týždňov a mesiacov mali pomerne prudký vietor v kopytách. Začnem niekde v strede: Džekpot zo štátnej lotérie mi zase vyfúkol nejaký zasraný sráč, takže hacienda v latino-amerike sa nekoná, ergo trebalo narýchlo vymyslieť plán Bé. Jeho príprava trvala aj s cestou do banky hodinu a pol. Podotýkam, že do banky som išiel pešo.
Plán Bé spočíval v oddrbaní sa do mokrého časového pásma GMT+0, konkrétne do štvrti Watham Woods. Perspektíva oddrbania spočívala v státí za barom a nalievania lágerov do papúľ ožratých londýnskych štamgastov. Rezervácia letenky cez írsky lowcost trvala aj s cestou k počítaču päť minút a stála aj s plánovanou cestou na bratislavský plátený hangár cca 50 britských paundov.
Pravidelné patetické okienko: Osud mi však pár dní pred odletom nadelil iné karty. Namiesto guľovej sedmičky som si vytiahol pikovú dámu...
Sedel som v írskom bare na rohu zasneženej Nitry, popíjal druhé varené víno večera a ešte stále som nebol pobalený. Zabudol som si kúpiť novú zubnú kefku, kde do riti zajtra v Londýne kúpim podvečer nejakú kefku?! Okrem zubnej kefky som rozmýšľal aj nad tou vtipnou charizmatickou blondínou oproti, s ktorou sa nám len pred pár desiatkami chvíľ skrížili cesty na taxikárskom parkovisku.
Aby som to skrátil: Ranný expres do hlavnej Bratislavy som, pochopiteľne, nestihol. Londýnske puby tak prišli o bývalého najrýchlejšieho Eastern-European-barmana v Dubline IV a jedna britská drogéria prišla o obrat jednej libry z jednej nezakúpenej zubnej kefky. Naopak, írsky lowcost ušetril niekoľko litrov drahej leteckej nafty, aj keď moja ctihodná 70-kilová riť zase až tak veľa fosílnych palív nespotrebuje (schudol som).
Džob v škaredej Bratislave sa nakoniec našiel, aj keď, pravdupovediac, kreativita je za barom povedzme o 30 percent HDP vyššia. Ak by sa pani učiteľka Miková dozvedela, že „John Pabelito Nash“ z oktávy Bé trpiaci pokročilým štádiom chronickej dyskalkulie skončil v ekonomickej sekcii jedného spravodajského webu, jej infarktu by nezabránil ani legendárny profesor Bodner z viedenskej traumatológie. Rozdiel medzi ekonomickou sekciou spravodajského webu a nervami nabitou hodinou matematiky je ale v tom, že v ekonomickej sekcii spravodajského webu je dovolené pomáhať si solárnou kalkulačkou. Keď vám ale nejaký záškodník vypne v redakcii svetlá, ste nahratí a celý ekonomický web je out of service. Po výplate šetrím na klasickú batériovú, nech aj globálne otepleného mierotvorcu Ala Góra roztrhne Nobelov dynamit.
Nabudúce o tom, kam rozhodne nezobrať čerstvú frajerku na rande. Očná komora v spolupráci s Asociáciou slovenských filmových kritikov upozorňuje: Pri výbere filmu čítajte aj malé písmená pod veľkým obrázkom. Stará mama zachraňujúca život svojho vnúčika masturbáciou v londýnskom Soho? Slovenská kinematografia na tom, nakoniec, nebude až tak zle.
streda, 9. januára 2008
Comming soon
Tento blouk dostane už o pár chvíľ konečne nový vietor do plachát...
Kamink sún do vašich novinových stánkov! Veri veri sún.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
